O hneve a žiarlivosti

Viete, z lásky mi je na grcanie. Teda z tej takej preduchovnelej, usrdiečkovanej, sladučkej. Myslím, že viete, čo mám na mysli. Spiritualita, duchovno a láska sú pre mňa pritom veľmi dôležité a potrebujem ich mať v svojom živote. Dráždi ma taký ten postoj, ktorý odmieta všetky iné emócie okrem lásky. Postoj ktorý odmieta iné názory, neznesie prítomnosť iného. Kvôli tomu, že to iné v človeku vyvoláva emócie, ktoré človek nezvláda a jediný spôsob, ako s nimi vie byť, je nebyť s nimi. Tieto nechcené emócie musia preč. A s nimi aj názory, ktoré ich spúšťajú. Možno preháňam, ale myslím si, že od vymazaniu komentára je len kúsok k vymazaniu človeka, či už zo života alebo zo sveta. Láskyplnosť ako vyšitá.

Nemáme radi hnev. Chudák hnev. Nikto nás neučil, čo s ním máme robiť. Teda naučili sme sa ho potláčať. Ale to mi voči hnevu nepríde fér. On za to nemôže. On sa len proste niekedy objaví. Za určitých okolností. Patrí k nám. Je našou súčasťou. Aj on je nami. Stávame sa ním. Emóciu si zamieňame s určitým správaním vyvolaným hnevom. Samotný hnev je v poriadku. On je v tom nevinne. Je tu, pomáha nám prežiť. Pomáha nám orientovať sa v svete. Ak chceme niečo odmietnuť alebo odsúdiť, tak radšej určité správanie alebo postoje. Ale nie emóciu.

Žiarlivosť je ďalšia v poradí. Tá je na tom chúďa ešte asi horšie ako hnev. Tú všetci neznášame. Nechceme ju. Neznášame ten pocit. Ale samotná žiarlivosť nemôže za to, že tu je. Ona sa sem nepýtala. A opäť - jedna vec je samotná emócia - žiarlivosť a druhá vec je naše správanie - to, čo s ňou robíme, čo so sebou robíme a čo robíme druhým, keď žiarlime. Sú to rôzne veci. Žiarlivosť je v tom nevinne. Je ako nechcené dieťa. Niekedy je tu a pýta si našu pozornosť. Zaslúži si ju. Potrebujeme sa naučiť, ako sa o ňu postarať. Čo s ňou, so sebou spraviť tak, aby to bolo prospešné, aby sme tým povedali "áno" životu, svetu, vzťahom, zdraviu, slobode a láske.

K láske sa nedostaneme popieraním, potláčaním nechcených emócií. K láske sa priblížime, keď sa tieto "negatívne" pocity naučíme prežívať rešpektujúcim spôsobom. Upozorňujú nás na niečo dôležité v nás, na niečo, s čím potrebujeme niečo spraviť. Na niečo, čo doteraz čakalo na svoju príležitosť. Obracajú nás k nášmu vnútru, možno preto sú také naliehavé a spojené s telesným prežívaním. Ich popieraním, "odrezávaním" sa vzďaľujeme sebe, svojmu vnútru, zužujeme svoj vnútorný aj vonkajší svet. Strácame slobodu. Strácame druhých. Strácame seba, o láske ani nehovoriac …