piatok, 6. januára 2012

Umění býti vně i vevnitř - facilitace skupinových procesů

Celý život jsme součástí různých skupin. Vyhledávame je a vyhýbáme se jim.
Některé si vybíráme a jiné si vybírají nás. Jak rozvinout naše porozumění
skupinového dění? Jak rozvinout skutečný potenciál skupin a skupinových
interakcí? Jak je facilitovať? Jak v nich být vědomě přítomen?

Radi bychom vás pozvali na seminář, zaměřený na studování nástrojů
procesové práce ve facilitaci skupín. Budeme je poznávat prostřednictvím
práce na sobě samých (inner work), pomocí cvičení, skupinových procesů,
video analýz a teorie. Zaměříme sa na témata bezpečí, eskalace (hot spoty),
budeme rozvíjet naše uvědomění o komunikačních rovinách skupiny (osobní
a rovina rolí) a budeme taky zkoumat možné intervence. Seminář bude
užitečný pro lidi, kteří se zajímají o práci se skupinami, facilitaci
skupinových procesů a pro ty, kteří sa zajímají o procesovou práci.

Setkání se uskuteční v pátek, 17. února 2012 od 16:30 hod do cca 20:30 hod
a v sobotu 18.února 2012 od 10:00 do 18:00 hod v Brně, místo bude
upřesněno.

Detailnejľie informácie tu.

pondelok, 28. februára 2011

Hnev ako inšpirácia

Inšpirujúce rozprávanie o hneve, aj so slovenskými titulkami. Hnev ako motivujúca pozitívna hnacia sila:

nedeľa, 27. februára 2011

O hneve a žiarlivosti

Viete, z lásky mi je na grcanie. Teda z tej takej preduchovnelej, usrdiečkovanej, sladučkej. Myslím, že viete, čo mám na mysli. Spiritualita, duchovno a láska sú pre mňa pritom veľmi dôležité a potrebujem ich mať v svojom živote. Dráždi ma taký ten postoj, ktorý odmieta všetky iné emócie okrem lásky. Postoj ktorý odmieta iné názory, neznesie prítomnosť iného. Kvôli tomu, že to iné v človeku vyvoláva emócie, ktoré človek nezvláda a jediný spôsob, ako s nimi vie byť, je nebyť s nimi. Tieto nechcené emócie musia preč. A s nimi aj názory, ktoré ich spúšťajú. Možno preháňam, ale myslím si, že od vymazaniu komentára je len kúsok k vymazaniu človeka, či už zo života alebo zo sveta. Láskyplnosť ako vyšitá.

Nemáme radi hnev. Chudák hnev. Nikto nás neučil, čo s ním máme robiť. Teda naučili sme sa ho potláčať. Ale to mi voči hnevu nepríde fér. On za to nemôže. On sa len proste niekedy objaví. Za určitých okolností. Patrí k nám. Je našou súčasťou. Aj on je nami. Stávame sa ním. Emóciu si zamieňame s určitým správaním vyvolaným hnevom. Samotný hnev je v poriadku. On je v tom nevinne. Je tu, pomáha nám prežiť. Pomáha nám orientovať sa v svete. Ak chceme niečo odmietnuť alebo odsúdiť, tak radšej určité správanie alebo postoje. Ale nie emóciu.

Žiarlivosť je ďalšia v poradí. Tá je na tom chúďa ešte asi horšie ako hnev. Tú všetci neznášame. Nechceme ju. Neznášame ten pocit. Ale samotná žiarlivosť nemôže za to, že tu je. Ona sa sem nepýtala. A opäť - jedna vec je samotná emócia - žiarlivosť a druhá vec je naše správanie - to, čo s ňou robíme, čo so sebou robíme a čo robíme druhým, keď žiarlime. Sú to rôzne veci. Žiarlivosť je v tom nevinne. Je ako nechcené dieťa. Niekedy je tu a pýta si našu pozornosť. Zaslúži si ju. Potrebujeme sa naučiť, ako sa o ňu postarať. Čo s ňou, so sebou spraviť tak, aby to bolo prospešné, aby sme tým povedali "áno" životu, svetu, vzťahom, zdraviu, slobode a láske.

K láske sa nedostaneme popieraním, potláčaním nechcených emócií. K láske sa priblížime, keď sa tieto "negatívne" pocity naučíme prežívať rešpektujúcim spôsobom. Upozorňujú nás na niečo dôležité v nás, na niečo, s čím potrebujeme niečo spraviť. Na niečo, čo doteraz čakalo na svoju príležitosť. Obracajú nás k nášmu vnútru, možno preto sú také naliehavé a spojené s telesným prežívaním. Ich popieraním, "odrezávaním" sa vzďaľujeme sebe, svojmu vnútru, zužujeme svoj vnútorný aj vonkajší svet. Strácame slobodu. Strácame druhých. Strácame seba, o láske ani nehovoriac …

nedeľa, 20. februára 2011

Dílerka lásky

V krátkom čase tu uverejňujem druhý príspevok k fenoménu s názvom Kiesha Crowther - Little Grandmother (Malá babička). Mal by som sa venovať iným veciam, ale opakovane sa prichytávam pri tom, že sa na internete, aj v mysli vraciam ku Kieshi a hlavne k diskusiám okolo nej.

Nechcem písať až tak o Kieshi, ale o nás, čo ju čítame, počúvame, pozeráme, a ešte všeličo iné robíme … Prekvapujú a desia ma reakcie ľudí na iný ako zbožný pohľad na ňu. Prekvapuje ma, ako ju niektorí ľudia nekriticky so všetkým "baštia" a je im jedno, kto Kiesha je a čo robí. Štve ma, že niektoré z nás nevidia, že jej kroky a skutky nie sú naplnené tým, čo rozpráva. Je nám to jedno, lebo cítime, ako nás jej posolstvo oslovuje. Kúpeme sa v ňom. Pokúša sa niečo v nás nasýtiť, malá babička doniesla buchtičky, ešte teplé, práve upečené. Nič od nás nevyžaduje, nechce aby sme na sebe tvrdo makali, nenastavuje nám zrkadlo, v ktorom by sme uvideli to pekné v nás a aj tie monštrá, čo všetci v sebe máme a bolesť, ktorá by nás čakala, keby sme chceli niečo v sebe zmeniť a priblížiť sa o čosi viac k láske. Chváli nás a podporuje, hovorí nám, akí sme skvelí a výnimočné, v akej špeciálnej dobe žijeme. Je to príjemné, keď nám konečne niekto takto hladká ego, naše vnútra. To máme všetci radi a mnohí z nás to potrebujeme aj v dospelosti. Konečne sa cítime byť videné, uznaní, ocenené. Rozumiem tomu. Konečne sa pri niekom môžeme cítiť výnimoční, alebo aspoň v poriadku, na správnej strane a zaplavené niečim príjemne intenzívnym a opojným. Sme stotožnení s tou sympatickou mladou ženou, ktorá pôsobí tak krehko, milo, sladko, neškodne, láskavo, ktorá vie byť dojatá, cítiť, je živá a dokáže svoje emócie ukázať a komunikovať ich svetu. Je to lákavé, patriť tam, k nej, stáť v jej blízkosti. Akonáhle sa niekto voči nej ozve, tak máme tendenciu ju brániť, veď pôsobí tak bezbranne. Áno, láska je úžasná, čarovná, všetci ju hľadáme a každý poznáme tie okamihy, keď jej máme málo a cítime skôr bolesť, smútok. Láska je čarovná, intenzívna, je niečim vzácnym a všetci ju chceme mať v svojich životoch. A Kiesha nám ju ponúka. Ale spolu s určitou podobou lásky sa v nás rodí aj všetko to najstrašnejšie, čo sme chopní vykonať. Z určitej podoby lásky, oddanosti voči niečomu/niekomu, dokážeme zraňovať, likvidovať, zabíjať, alebo nevidieť, nepočuť, nezaujímať sa. Kieshiným posolstvom nie je láska. Ak by ním bola, na kritiku by reagovala ináč. Kiesha v ľuďoch buduje ilúziu lásky. A bohužiaľ z niektorých z nás robí "feťákov" a "feťáčky", ktorí čakajú na ďalšiu "dávku", a ktorí podráždene reagujú na akékoľvek spochybnenie "posolstva". Podobne ako alkoholik podráždene reaguje na akúkoľvek poznámku z okolia o ďalšom vypitom poháriku. Prvé dávky zvyknú byť "zadara" a za tie ďalšie sa platí. Podobá sa to ochutnávkam nejakého druhu keksíkov v hypermarketoch, ale tu je v hre oveľa viac.

Druhá vec, ktorá ma štve, že Kiesha sa v diskusiách hrá na obeť a v tom lepšom prípade si neuvedomuje, alebo nechce uvedomiť, že ubližuje. (Čoraz viac sa prikláňam k názoru, že vie, čo robí.) Je to podobne, ako pri páchateľoch domáceho násilia. Na mnohých z páchateľov domáceho násilia by sme nikdy v živote nepovedali, že sú násilníckymi. Na verejnosti vystupujú ako milí, zábavní spoločníci, fajn chlapíci. Sú obľúbení, láskaví, vysmiati, šíria dobrú náladu, akurát doma majú dobité manželky, ktoré si podľa svojich "milujúcich" manželov za všetko môžu samé, spadli, šmykli sa, alebo dostali len takú "výchovnú". Na tých chlapov by to nikto pri bežnom kontakte nepovedal. A prečo to robia? Pretože môžu.

To, čo tu píšem, je možno tvrdé. Možno to v niekom prebudí rôzne emócie, asi trochu iné ako Kiesha … Je mi ľúto, ak to tak je, a je dobre, ak to tak je. Už som so sebou musel von. Keby niečo, tak napíšte.

nedeľa, 13. februára 2011

Peter Levine - ocenenie za celoživotný prínos

Peter Levine, autor knihy Prebúdzanie tigra, získal koncom roku 2010 od United States Association of Body Psychotherapy ocenenie za celoživotný prínos. Kamera občas zaberie aj iných účastníkov a medzi nimi je aj Steve Hoskinson, známy aj z našich končín, keďže tu viedol niekoľko úvodných seminárov do Somatic Experiencing.

Peter Levine's Lifetime Achievement Award from USABP from Peter Levine on Vimeo.

Kiesha Crowther trochu ináč

Nejaký čas som premýšľal, či sem na tento "psychologický" blog patrí aj téma spirituality. A vravím si, že hej :) Spiritualita, duchovný rozmer je pre mnohých ľudí súčasťou života a keď ju nežijú, tak nemajú pocit naplnenia v živote. Súčasťou spirituality je láska a tú všetci hľadáme. Všetci sme okolo nej veľmi zraniteľní, a teda aj manipulovateľní. Vedie priamo k našim traumám. Keď ju stratíme, alebo hrozí, že ju stratíme, prebúdzajú sa v nás všetky tie miesta, zranenia spojené s kedysi … Keďže sme v hľadaní lásky veľmi zraniteľní a hladní, tak niekedy prirýchlo naskočíma a prirýchlo uveríme. A teraz mierim trochu inam ako k partnerskej láske. Lásku nám totiť sľubujú nielen naše potenciálne milé alebo milí, ale aj rôzne duchovné "učenia". Ja som sa v poslednom čase opakovane stretol s rôznymi videami od Kieshy Crowther - Little Grandmother (Malej babičky). Najprv ma na nich niečo oslovilo, asi najviac to, že sa mi Kiesha zdala byť úprimná vo svojich emóciách, a to ma vždy oslovuje. Neskôr som si však cez rôzne diskusné fóra a hlavne cez kontakt s jednou blízkou a rozhľadenou dušou uvedomil, že v nej a okolo nej je niečo veľmi mylné. Uvedomoval som si, že obsah jej prejavov je taký zlepenec, že každý človek si tam nájde niečo svoje. Ale bolo okolo nej ešte niečo, čo sa mi ťažko uchopovalo. Ale v zásade ide o to, že som si vďaka ľuďom, ktorí sa ňou cítia byť oklamaní a okradnutí uvedomil, že hovorí o láske, ale jej slová a činy nevychádzajú z tohto citu. Svoju "kariéru", "posolstvo" stavia na bolesti iných ľuďí - pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, a to sa veľmi vylučuje s tým, čo hovorí. A povedal som si, že je potrebné do tohto virtuálneho sveta priniesť aj iný pohľad na ňu, nech je obrázok o čosi celistvejší a pravdivejší. Je to malá kvapka, ale potrebná. Takto sa môžme ďalej učiť v rozlišovaní medzi láskou a závislosťou, vlastnením, manipuláciou … a tiež sa približovať k vlastnému hojeniu. Detailnejší pohľad na odvrátenú stranu tváre Kieshy nájdete tu.

utorok, 7. júla 2009

Psychiatria, reťaze a 21.storočie

Opäť raz premýšľam, čo spraviť, keď nesúhlasím s niečim, čoho som svedkom. Tak som sa rozhodol, že minimálne môžem info posunúť ďalej, aby sa dostalo k čo najväčšiemu počtu ľudí. V SME bol nedávno publikovaný článok o pacientovi, ktorý je v Psychiatrickej nemocnici P.Pinela v Pezinku už vyše 2 mesiacov pripútaný reťazami k lôžku. Článok prináša jeden pohľad na jeho situáciu, tu si ho môžte prečítať. Vzápätí som sa dostal k inému pohľadu - pohľadu sekundárneho lekára MUDr.Gajdoša, ktorý sám seba v článku označuje za loosera, ale medzi personálom nemocnice je braný za odbornú kapacitu. Aspoň takto ťa chcem Ďuro na diaľku podporiť v tom, do čoho si sa pustil a hľadám, ako vo vzniknutej situácii jasnejšie a aktívnejšie vyjadriť svoj postoj a názor z pozície klinického psychológa a psychoterapeuta. A ešte ma napadá jeden taký paradox, že o Pinelovi sa vravi, ze oslobodil pacientov z reťazí a okovov, no a my tu máme takú našu svojskú variáciu v nemocnici, ktorá nesie jeho meno :(