V krátkom čase tu uverejňujem druhý príspevok k fenoménu s názvom Kiesha Crowther - Little Grandmother (Malá babička). Mal by som sa venovať iným veciam, ale opakovane sa prichytávam pri tom, že sa na internete, aj v mysli vraciam ku Kieshi a hlavne k diskusiám okolo nej.
Nechcem písať až tak o Kieshi, ale o nás, čo ju čítame, počúvame, pozeráme, a ešte všeličo iné robíme … Prekvapujú a desia ma reakcie ľudí na
iný ako zbožný pohľad na ňu. Prekvapuje ma, ako ju niektorí ľudia nekriticky so všetkým "baštia" a je im jedno, kto Kiesha je a čo robí. Štve ma, že niektoré z nás nevidia, že jej kroky a skutky nie sú naplnené tým, čo rozpráva. Je nám to jedno, lebo cítime, ako nás jej posolstvo oslovuje. Kúpeme sa v ňom. Pokúša sa niečo v nás nasýtiť, malá babička doniesla buchtičky, ešte teplé, práve upečené. Nič od nás nevyžaduje, nechce aby sme na sebe tvrdo makali, nenastavuje nám zrkadlo, v ktorom by sme uvideli to pekné v nás a aj tie monštrá, čo všetci v sebe máme a bolesť, ktorá by nás čakala, keby sme chceli niečo v sebe zmeniť a priblížiť sa o čosi viac k láske. Chváli nás a podporuje, hovorí nám, akí sme skvelí a výnimočné, v akej špeciálnej dobe žijeme. Je to príjemné, keď nám konečne niekto takto hladká ego, naše vnútra. To máme všetci radi a mnohí z nás to potrebujeme aj v dospelosti. Konečne sa cítime byť videné, uznaní, ocenené. Rozumiem tomu. Konečne sa pri niekom môžeme cítiť výnimoční, alebo aspoň v poriadku, na správnej strane a zaplavené niečim príjemne intenzívnym a opojným. Sme stotožnení s tou sympatickou mladou ženou, ktorá pôsobí tak krehko, milo, sladko, neškodne, láskavo, ktorá vie byť dojatá, cítiť, je živá a dokáže svoje emócie ukázať a komunikovať ich svetu. Je to lákavé, patriť tam, k nej, stáť v jej blízkosti. Akonáhle sa niekto voči nej ozve, tak máme tendenciu ju brániť, veď pôsobí tak bezbranne. Áno, láska je úžasná, čarovná, všetci ju hľadáme a každý poznáme tie okamihy, keď jej máme málo a cítime skôr bolesť, smútok. Láska je čarovná, intenzívna, je niečim vzácnym a všetci ju chceme mať v svojich životoch. A Kiesha nám ju ponúka. Ale spolu s určitou podobou lásky sa v nás rodí aj všetko to najstrašnejšie, čo sme chopní vykonať. Z určitej podoby lásky, oddanosti voči niečomu/niekomu, dokážeme zraňovať, likvidovať, zabíjať, alebo nevidieť, nepočuť, nezaujímať sa. Kieshiným posolstvom nie je láska. Ak by ním bola, na kritiku by reagovala ináč. Kiesha v ľuďoch buduje ilúziu lásky. A bohužiaľ z niektorých z nás robí "feťákov" a "feťáčky", ktorí čakajú na ďalšiu "dávku", a ktorí podráždene reagujú na akékoľvek spochybnenie "posolstva". Podobne ako alkoholik podráždene reaguje na akúkoľvek poznámku z okolia o ďalšom vypitom poháriku. Prvé dávky zvyknú byť "zadara" a za tie ďalšie sa platí. Podobá sa to ochutnávkam nejakého druhu keksíkov v hypermarketoch, ale tu je v hre oveľa viac.
Druhá vec, ktorá ma štve, že Kiesha sa v diskusiách hrá na obeť a v tom lepšom prípade si neuvedomuje, alebo nechce uvedomiť, že ubližuje. (Čoraz viac sa prikláňam k názoru, že vie, čo robí.) Je to podobne, ako pri páchateľoch domáceho násilia. Na mnohých z páchateľov domáceho násilia by sme nikdy v živote nepovedali, že sú násilníckymi. Na verejnosti vystupujú ako milí, zábavní spoločníci, fajn chlapíci. Sú obľúbení, láskaví, vysmiati, šíria dobrú náladu, akurát doma majú dobité manželky, ktoré si podľa svojich "milujúcich" manželov za všetko môžu samé, spadli, šmykli sa, alebo dostali len takú "výchovnú". Na tých chlapov by to nikto pri bežnom kontakte nepovedal. A prečo to robia? Pretože môžu.
To, čo tu píšem, je možno tvrdé. Možno to v niekom prebudí rôzne emócie, asi trochu iné ako Kiesha … Je mi ľúto, ak to tak je, a je dobre, ak to tak je. Už som so sebou musel von. Keby niečo, tak napíšte.
Príspevky
